Mária Mártončíková – Kočanová (1890 – 1976)

Narodila sa 8. 12. 1890 v Kostoľanoch nad Hornádom v rodine tamojšieho kantora – učiteľa cirkevnej ľudovej školy, Ondreja Martončíka.

Ako učiteľka pôsobila dva roky v malej dedinke pod Braniskom, potom učila v Solivare.

Zomrela v roku 1976.

Na svojich dvoch bratov, lekára a básnika spomína v poviedke Starý kantor odchádza takto:
„Má synov, smelých vtákov…ale tí vysoko odleteli od neho, tak vysoko, že on, k zemi zvyknutými očami ani stopovať ich nemôže. Jeden ako skalný orol pláva vo vzduchu vysokej vedy, druhý ako spevavý škovránok lieta na belasej oblohe a odtiaľ sype láskyplné požehnanie na chudobný ľud.“

Vo vývine slovenskej literatúry na východnom Slovensku si Mária Kočanová vydobila svoje miesto.

Patrí k najplodnejším východoslovenským spisovateľom tak počtom publikovaných prác, ako aj bohatstvom žánrov a spracovaním regionálnej tematiky. Napísala vyše dvoch desiatok kníh a veľký počet drobnejších prác uverejnených v časopisoch.

Bohatá publikovaná i nepublikovaná tvorba Márie Kočanovej čaká na literárne zhodnotenie a na zaradenie autorky do celoslovenského vývinu.

Autorka používala nasledovné pseudonymy: Ada Kostolanská Ada Solivarská Teta Mária.

Imrich Sedlák v diele Z literárneho života východného Slovenska píše z prozaických prác Márie Kočanovej – pozornosti si zaslúžia zaujmavé Šarišské povesti a Ukradnuté šťastie, z dramatickej tvorby Višňový kvet a Dve ženy.

Mária Kočanová za svoju prvú prácu považuje poviedku Smrť jednej ženy, ktorú neskôr zaradila do súboru poviedok pod názvom Ukradnuté šťastie.

Do obdobia literárnych začiatkov možno zaradiť aj drobnejšie dramatické práce a scénky v šariškom nárečí, ktoré sama nacvičovala so školskými deťmi.

Najvýznamnejšie diela: Šarišské povesti (1935) Raj srdca (1943) Ukradnuté šťastie (1943), Nemý mních (1941).

V obci má pamätnú tabuľu umiestnenú na budove starej školy.