|
Mária Martončíková – Kočanová (1890–1976)
 Učiteľka, neskôr spisovateľka a dramatička. Narodila sa 8. 12. 1890 v Kostoľanoch nad Hornádom v rodine
tamojšieho kantora - učiteľa cirkevnej ľudovej školy, Ondreja Martončíka. Ako
učiteľka pôsobila dva roky v malej dedinke pod Braniskom, potom učila
v Solivare. Zomrela v roku 1976. Na svojich dvoch bratov,
lekára a básnika spomína v poviedke Starý kantor odchádza takto:
„Má synov, smelých vtákov...ale tí
vysoko odleteli od neho, tak vysoko, že on, k zemi zvyknutými očami ani
stopovať ich nemôže. Jeden ako skalný orol pláva vo vzduchu vysokej vedy,
druhý ako spevavý škovránok lieta na belasej oblohe a odtiaľ sype
láskyplné požehnanie na chudobný ľud.“ Vo vývine
slovenskej literatúry na východnom
Slovensku si Mária Kočanová vydobila svoje miesto.
Patrí k najplodnejším východoslovenským spisovateľom tak
počtom publikovaných prác, ako aj bohatstvom
žánrov a spracovaním regionálnej tematiky. Napísala vyše
dvoch desiatok kníh a veľký počet drobnejších prác uverejnených v časopisoch.
Bohatá publikovaná i nepublikovaná tvorba Márie Kočanovej čaká na
literárne zhodnotenie a na zaradenie autorky do celoslovenského vývinu.
Autorka používala nasledovné pseudonymy: Ada Kostolanská Ada Solivarská Teta
Mária. Imrich Sedlák v diele Z literárneho života východného Slovenska
píše z prozaických prác Márie Kočanovej – pozornosti si zaslúžia
zaujmavé Šarišské povesti a Ukradnuté šťastie, z dramatickej
tvorby Višňový kvet a Dve ženy. Mária Kočanová za svoju
prvú prácu považuje poviedku Smrť jednej ženy, ktorú neskôr zaradila do
súboru poviedok pod názvom Ukradnuté šťastie. Do obdobia
literárnych začiatkov možno zaradiť aj drobnejšie dramatické práce
a scénky v šariškom nárečí, ktoré sama nacvičovala so školskými
deťmi. Najvýznamnejšie diela: Šarišské povesti (1935) Raj
srdca (1943) Ukradnuté šťastie (1943) Nemý mních (1941). V obci má pamätnú
tabuľu umiestnenú na budove starej školy.
Jozef
Martončík - László Mécs (1895–1978)
 Katolícky kňaz,
prepošt, profesor a básnik. Narodil sa 17.1.1895 v Kostoľanoch
nad Hornádom v rodine učiteľa. Mladší brat Márie Martončíkovej –
Kočanovej. Písal pod básnickým menom László Mécs. V roku 1918 bol
vysvätený za kňaza. Pôsobil ako učiteľ, knihovník, v rokoch 1920 až 1929
ako farár vo Veľkých Kapušanoch, od roku 1930 v Kráľovskom Chlmci. V
roku 1945 sa presťahoval k svojim príbuzným a priateľom do
Maďarska. V roku 1953 bol zatknutý a väznený do jesene 1956.
V rokoch 1958-1961 pôsobil v Budapešti, neskôr žil v sociálnom
domove v Pannonhalme, kde 9. novembra 1978 skonal. Prvú básnickú zbierku
Hajnali
harangszó vydal v roku 1923. Písal v maďarskom jazyku, preto
ho v Maďarsku pokladajú za svojho básnika. V obci má pamätnú
tabuľu umiestnenú na budove starej školy.
Matylda Pálfyová – Mareková
(1912–1944)
 Športovkyňa, reprezentantka Československa
v športovej gymnastike. Narodila sa 11. 3.1912 v Kostoľanoch
nad Hornádom. V rokoch 1924 až 1937 bola členkou telovýchovnej
jednoty Sokol, za ktorú aktívne pretekala v ľahkej atletike, volejbale,
stolnom tenise a športovej gymnastike. Reprezentovala Československú
republiku v športovej gymnastike. V roku 1936 získala na XI.
Olympijských hrách v Berlíne striebornú medailu v gymnastike
v súťaži družstiev. V roku 1938 na 2. Majstrovstvách sveta
v športovej gymnastike v Prahe získala 1. miesto
v súťaži družstiev a 3. miesto v súťaži jednotlivkýň. 23.
septembra 1944 tragicky umiera v Malých Brestovanoch v okr. Trnava.
Bližšie údaje nájdete v monografii, ktorú vydal Olympijský klub Košice
v septembri 2004. V obci má pamätnú tabuľu umiestnenú na
budove obecného úradu.
Anna Nigutová – Baková (1929)
 Sólistka SĽUK-u. Narodila sa 16.7.1929 v Kostoľanoch nad Hornádom otcovi Jánovi
a matke Barbore rod. Forgáčovej. Jednotriednu rím. kat. školu vychodila
v Kostoľanoch, kde ju učil učiteľ Michal Smolko. Ako nám ona sama
spomína, svoj spev zdedila po svojej matke, ale aj po otcovi a starej
matke. Učila sa veľmi rada, avšak vždy u nej vyhrával spev. Vždy, keď
sa v škole nenaučila nejakú básničku, pán Smolko otvoril okno
a postavil maličkú Haničku do okna a vravel: “Keď nevieš básničku, tak spievaj pesničku.” A tak mala
Anička prvých poslucháčov. Neznalosť básničky bola odpustená, podobne ako aj
zakázané zábavy v krčme, kde Anička tajne chodila, keď videla vchádzať
Cigána do dediny s basou na chrbte. Pri cigánskej muzike sa utvrdzovala,
že tie naše východniarske pesničky sú krásne a veselé. Veľmi rada
spievala aj pri pasení kráv, a to tak, že ju bolo počuť až
v susedných Tepličanoch. V prvom spevokole, v ktorom spievala
bol spevokol pri ľudovej škole, ktorý viedol učiteľ Siegfried. Po
piatich rokoch základnej školy v Kostoľanoch chodila do meštianky do
Prešova. Po vojne navštevovala Učiteľskú akadémiu v Košiciach. Chcela
byť pani učiteľkou, ale vždy u nej vyhrával spev. Spievala
v Slovenskom rozhlase a odtiaľ bol iba krôčik na dosky, ktoré
znamenajú svet – do SĽUK-u v máji 1949. A tak Anička vystúpila
z tretieho ročníka Učiteľskej akadémie. Ako sólistka reprezentovala našu
malú v doline učupenú dedinku piesňami: Moja mac maľučka, Frajira
mac budzem, Nedobre to v ňizkej chiži bivac...
Ľudovú hudbu viedol Janko Berky-Mrenica. V SĽUK-u učinkovala do 30. 6.1985,
plných 36 rokov. Dostala veľa ocenení vrátane rezortného vyznamenania od
ministerstva kultúry. Precestovala s našou piesňou celý svet – veľa
štátov Európy, Ázie, Afriky, Severnej Ameriky, Kanadu. Pri tom všetkom
stačila nahrávať v rozhlase a televízii. Účinkovala vo filmoch Kubo,
Rok
na dedine, Rodná zem. Spolu so svojím
manželom má dvoch synov. V súčasnosti žije na dôchodku
v Bratislave.
Andrej Medvec (1930)
 Pedagóg, herec, režisér. Narodil sa 28.6.1930 na terajšej Košickej ulici č. 40 v Kostoľanoch
nad Hornádom. Vo svojej mladosti sa venoval divadelnej a športovej
činnosti. Ako ochotník hrával i režíroval divadelné hry. Napr. režijne
pripravil divadelnú hru Bacúchovie dvor, v ktorej
účinlovali domáci ochotníci. Túto hru režíroval ako študent dramatickej
školy. Po jej skončení bol prijatý do Štátneho divadla (1953) a
neskôr pracoval aj v Armádnom divadle ako herec. Predtým však ako
absolvent Učiteľskej akadémie pôsobil na Strednej škole v Ruskove ako
odborný učiteľ (1949). Učil slovenský jazyk a telocvik. Pri školstve pôsobil
aj ako dôchodca. Učil na konzervatóriu hereckú tvorbu, javiskovú reč,
javiskový pohyb a pod. Edo Medvec sa venoval aj športu. Ten vykonával predovšetkým
vo svojej rodnej obci (futbal, hokej, volejbal, basketbal) kde hrával ako
študent. Závodne hrával futbal aj v Ruskove. Najdlhšie pracoval v Slovenskom
rozhlase (27 rokov) ako slovesný režisér. Režijne pripravoval asi 100
rozhlasových hier, z ktorých viacero ma priaznivý ohlas u recenzentov. Rád sa
venoval humoristicko-satirickým reláciam, za ktoré dostal na humoristických
festivaloch viaceré ocenenia. Edo sa vždy hrdo hlásil ako aj dnes ku
svojím koreňom k rodnej obci, kde chce, aby jeho pozostatky boli po
smrti v pripravenej hrobke uložené. Patrí medzi milujúcich
a brániacich podstatu, vlastné špecifikum národa slovenského. Dáva to
najavo na každom kroku svojho života. Jazyk slovenský pokladá za najvzácnejší
symbol svojho národa. Pristupoval k nemu starostlivo vo svojich
profesiách, kde prísne presadzuje interpretačnú čistotu a snaží sa
o to aj v súkromnom živote, prirodzene s prihliadnutím aj na
svoje obľúbené nárečie. Dnes žije na dôchodku v Košiciach, venuje sa
vnúčatám a svoj voľný čas trávi v Kostoľanoch, kde má postavenú
chalupu.
František Mikluščák (1935)
 Športovec, reprezentant Československa v ľahkej
atletike. Narodil sa 19.2.1935 v Kostoľanoch nad Hornádom. Svoju športovú
karéru začal futbalom, neskôr definitívne presedlal na ľahkú atletiku. Počas
základnej vojenskej služby pôsobil v Dukle Praha v tíme atlétov na
čele s legendárnym Emilom Zátopkom. Tu začal reprezentovať
Československo. Absolvoval 23 medzištátnych stretnutí, kde štartoval
v šprintoch na 100 a 200 m a v štafete 4 x 100 m. V
štafete 4 x 100 m štartoval za Československo na majstrovstvách Európy roku
1958 v Štokholme, kde obsadili 4. miesto časom 40,7 s. Na majstrovstvách
Československa v dresoch Dukly Praha, VŽKG Ostrava a Slávie Košice získal
2 zlaté, 4 strieborné a 4 bronzové medaily. Vytvoril 13 slovenských
rekordov, na 100 m jeho najlepším časom bolo 10,4 s (neoficiálne dokonca 10,2
s) a na 200 m 21,0 s. V roku 1962 získal titul Majster športu. Do roku
1967 pôsobil ako tréner. V súčastnosti žije v rodných Kostoľanoch
nad Hornádom.
Bližšie informácie o
jeho športovej karére nájdete v článku na webovej adrese:
http://www.cassovia.sk/korzar/archiv/clanok.php3?sub=21.2.2005/52818O
|
