Naši rodáci

Mária Martončíková – Kočanová (1890–1976)

kocanova

Učiteľka, neskôr spisovateľka a dramatička.

Narodila sa 8. 12. 1890 v Kostoľanoch nad Hornádom v rodine tamojšieho kantora – učiteľa cirkevnej ľudovej školy, Ondreja Martončíka.

Ako učiteľka pôsobila dva roky v malej dedinke pod Braniskom, potom učila v Solivare.

Zomrela v roku 1976.

Na svojich dvoch bratov, lekára a básnika spomína v poviedke Starý kantor odchádza takto:
„Má synov, smelých vtákov…ale tí vysoko odleteli od neho, tak vysoko, že on, k zemi zvyknutými očami ani stopovať ich nemôže.

Jeden ako skalný orol pláva vo vzduchu vysokej vedy, druhý ako spevavý škovránok lieta na belasej oblohe a odtiaľ sype
láskyplné požehnanie na chudobný ľud.“

Vo vývine slovenskej literatúry na východnom Slovensku si Mária Kočanová vydobila svoje miesto.

Patrí k najplodnejším východoslovenským spisovateľom tak počtom publikovaných prác, ako aj bohatstvom žánrov a
spracovaním regionálnej tematiky. Napísala vyše dvoch desiatok kníh a veľký počet drobnejších prác uverejnených v časopisoch.

Bohatá publikovaná i nepublikovaná tvorba Márie Kočanovej čaká na literárne zhodnotenie a na zaradenie autorky do
celoslovenského vývinu.

Autorka používala nasledovné pseudonymy: Ada Kostolanská Ada Solivarská Teta Mária.

Imrich Sedlák v diele Z literárneho života východného Slovenska píše z prozaických prác Márie Kočanovej – pozornosti
si zaslúžia zaujmavé Šarišské povesti a Ukradnuté šťastie, z dramatickej tvorby Višňový kvet a Dve ženy.

Mária Kočanová za svoju prvú prácu považuje poviedku Smrť jednej ženy, ktorú neskôr zaradila do súboru poviedok pod
názvom Ukradnuté šťastie.

Do obdobia literárnych začiatkov možno zaradiť aj drobnejšie dramatické práce a scénky v šariškom nárečí,
ktoré sama nacvičovala so školskými deťmi.

Najvýznamnejšie diela: Šarišské povesti (1935) Raj srdca (1943) Ukradnuté šťastie (1943)
Nemý mních (1941).

V obci má pamätnú tabuľu umiestnenú na budove starej školy.

Jozef Martončík – László Mécs (1895–1978)

mecs

Katolícky kňaz, prepošt, profesor a básnik.

Narodil sa 17.1.1895 v Kostoľanoch nad Hornádom v rodine učiteľa.

Mladší brat Márie Martončíkovej – Kočanovej.

Písal pod básnickým menom László Mécs.

V roku 1918 bol vysvätený za kňaza.

Pôsobil ako učiteľ, knihovník, v rokoch 1920 až 1929 ako farár vo Veľkých Kapušanoch, od roku 1930 v Kráľovskom Chlmci.

V roku 1945 sa presťahoval k svojim príbuzným a priateľom do Maďarska.

V roku 1953 bol zatknutý a väznený do jesene 1956.

V rokoch 1958-1961 pôsobil v Budapešti, neskôr žil v sociálnom domove v Pannonhalme, kde 9. novembra 1978 skonal.

Prvú básnickú zbierku Hajnali harangszó vydal v roku 1923.

Písal v maďarskom jazyku, preto ho v Maďarsku pokladajú za svojho básnika.

V obci má pamätnú tabuľu umiestnenú na budove starej školy.

Matylda Pálfyová – Mareková (1912–1944)

palfyova

Športovkyňa, reprezentantka Československa v športovej gymnastike.

Narodila sa 11. 3.1912 v Kostoľanoch nad Hornádom.

V rokoch 1924 až 1937 bola členkou telovýchovnej jednoty Sokol, za ktorú aktívne pretekala v ľahkej atletike, volejbale,
stolnom tenise a športovej gymnastike.

Reprezentovala Československú republiku v športovej gymnastike.

V roku 1936 získala na XI. Olympijských hrách v Berlíne striebornú medailu v gymnastike v súťaži družstiev.

V roku 1938 na 2. Majstrovstvách sveta v športovej gymnastike v Prahe získala 1. miesto v súťaži družstiev a 3. miesto v
súťaži jednotlivkýň. 23. septembra 1944 tragicky umiera v Malých Brestovanoch v okr. Trnava.

Bližšie údaje nájdete v monografii, ktorú vydal Olympijský klub Košice v septembri 2004.

V obci má pamätnú tabuľu umiestnenú na budove obecného úradu.

Anna Nigutová – Baková (1929)

bakova

Sólistka SĽUK-u.

Narodila sa 16.7.1929 v Kostoľanoch nad Hornádom otcovi Jánovi a matke Barbore rod. Forgáčovej.

Jednotriednu rím. kat. školu vychodila v Kostoľanoch, kde ju učil učiteľ Michal Smolko.

Ako nám ona sama spomína, svoj spev zdedila po svojej matke, ale aj po otcovi a starej matke.

Učila sa veľmi rada, avšak vždy u nej vyhrával spev.

Vždy, keď sa v škole nenaučila nejakú básničku, pán Smolko otvoril okno a postavil maličkú Haničku do okna a vravel: “Keď nevieš básničku, tak spievaj pesničku.”

A tak mala Anička prvých poslucháčov.

Neznalosť básničky bola odpustená, podobne ako aj zakázané zábavy v krčme, kde Anička tajne chodila, keď videla vchádzať
Cigána do dediny s basou na chrbte.

Pri cigánskej muzike sa utvrdzovala, že tie naše východniarske pesničky sú krásne a veselé.

Veľmi rada spievala aj pri pasení kráv, a to tak, že ju bolo počuť až v susedných Tepličanoch.

V prvom spevokole, v ktorom spievala bol spevokol pri ľudovej škole, ktorý viedol učiteľ Siegfried.

Po piatich rokoch základnej školy v Kostoľanoch chodila do meštianky do Prešova.

Po vojne navštevovala Učiteľskú akadémiu v Košiciach.

Chcela byť pani učiteľkou, ale vždy u nej vyhrával spev.

Spievala v Slovenskom rozhlase a odtiaľ bol iba krôčik na dosky, ktoré znamenajú svet – do SĽUK-u v máji 1949.

A tak Anička vystúpila z tretieho ročníka Učiteľskej akadémie.

Ako sólistka reprezentovala našu malú v doline učupenú dedinku piesňami: Moja mac maľučka,
Frajira mac budzem, Nedobre to v ňizkej chiži bivac…

Ľudovú hudbu viedol Janko Berky-Mrenica.

V SĽUK-u učinkovala do 30. 6.1985, plných 36 rokov.

Dostala veľa ocenení vrátane rezortného vyznamenania od ministerstva kultúry.

Precestovala s našou piesňou celý svet – veľa štátov Európy, Ázie, Afriky, Severnej Ameriky, Kanadu.

Pri tom všetkom stačila nahrávať v rozhlase a televízii.

Účinkovala vo filmoch Kubo, Rok na dedine, Rodná zem.

Spolu so svojím manželom má dvoch synov.

V súčasnosti žije na dôchodku v Bratislave.

Andrej Medvec (1930)

medvec

Pedagóg, herec, režisér. Narodil sa 28.6.1930 na terajšej Košickej ulici č. 40 v Kostoľanoch nad Hornádom.

Vo svojej mladosti sa venoval divadelnej a športovej činnosti.

Ako ochotník hrával i režíroval divadelné hry.

Napr. režijne pripravil divadelnú hru Bacúchovie dvor, v ktorej účinlovali domáci ochotníci.

Túto hru režíroval ako študent dramatickej školy.

Po jej skončení bol prijatý do Štátneho divadla (1953) a neskôr pracoval aj v Armádnom divadle ako herec.

Predtým však ako absolvent Učiteľskej akadémie pôsobil na Strednej škole v Ruskove ako odborný učiteľ (1949).

Učil slovenský jazyk a telocvik.

Pri školstve pôsobil aj ako dôchodca.

Učil na konzervatóriu hereckú tvorbu, javiskovú reč, javiskový pohyb a pod.

Edo Medvec sa venoval aj športu.

Ten vykonával predovšetkým vo svojej rodnej obci (futbal, hokej, volejbal, basketbal) kde hrával ako študent.

Závodne hrával futbal aj v Ruskove.

Najdlhšie pracoval v Slovenskom rozhlase (27 rokov) ako slovesný režisér.

Režijne pripravoval asi 100 rozhlasových hier, z ktorých viacero ma priaznivý ohlas u recenzentov.

Rád sa venoval humoristicko-satirickým reláciam, za ktoré dostal na humoristických festivaloch viaceré ocenenia.

Edo sa vždy hrdo hlásil ako aj dnes ku svojím koreňom k rodnej obci, kde chce, aby jeho pozostatky boli po smrti v
pripravenej hrobke uložené.

Patrí medzi milujúcich a brániacich podstatu, vlastné špecifikum národa slovenského.

Dáva to najavo na každom kroku svojho života.

Jazyk slovenský pokladá za najvzácnejší symbol svojho národa.

Pristupoval k nemu starostlivo vo svojich profesiách, kde prísne presadzuje interpretačnú čistotu a snaží sa o to
aj v súkromnom živote, prirodzene s prihliadnutím aj na svoje obľúbené nárečie.

Dnes žije na dôchodku v Košiciach, venuje sa vnúčatám a svoj voľný čas trávi v Kostoľanoch, kde má
postavenú chalupu.

František Mikluščák (1935)

mikluscak

Športovec, reprezentant Československa v ľahkej atletike.

Narodil sa 19.2.1935 v Kostoľanoch nad Hornádom.

Svoju športovú karéru začal futbalom, neskôr definitívne presedlal na ľahkú atletiku.

Počas základnej vojenskej služby pôsobil v Dukle Praha v tíme atlétov na čele s legendárnym Emilom Zátopkom.

Tu začal reprezentovať Československo.

Absolvoval 23 medzištátnych stretnutí, kde štartoval v šprintoch na 100 a 200 m a v štafete 4 x 100 m.

V štafete 4 x 100 m štartoval za Československo na majstrovstvách Európy roku 1958 v Štokholme, kde obsadili 4. miesto časom
40,7 s.

Na majstrovstvách Československa v dresoch Dukly Praha, VŽKG Ostrava a Slávie Košice získal 2 zlaté, 4 strieborné a 4
bronzové medaily.

Vytvoril 13 slovenských rekordov, na 100 m jeho najlepším časom bolo 10,4 s (neoficiálne dokonca 10,2 s) a na 200 m 21,0 s.

V roku 1962 získal titul Majster športu.

Do roku 1967 pôsobil ako tréner.

V súčastnosti žije v rodných Kostoľanoch nad Hornádom.

 

 

Share

Počasie

Kostoľany nad Hornádom - meteorologická predpoveď
 Všetky práva vyhradené pre Kostoľany nad Hornádom © 2011-2017 Keturist
↓

od 1.5.2010
TOPlist